Mária a Kristína Royové od detstva veľmi rady čítali. Vtedy ešte nebolo veľa kníh v slovenčine a tak čítali české a nemecké knihy. Čítali všetko, čo im prišlo do ruky. Časopisy, noviny, romány, básne. No najčastejšie brali do ruky Bibliu. Keď mala Mária 8 rokov, mala ju prečítanú celú.
O tom, že knihy boli pre ne vzácnejšie, než hocičo iné, hovorí aj táto spomienka z autobiografie Za svetlom a so svetlom. Pre svoj ideál boli niekedy ochotné vzdať sa aj toho, čo mali ako mladé ženy rady: Raz sme od babičky dostali peniaze na letné šaty, ale opravili sme si naše staré a za tie peniaze mali sme celý ročník Paulíniho časopisu „Sokol“ a s ním na každý mesiac potešenie z čítania. Aj dnes by bolo lepšie, keby slovenské dcéry mali plnšie knihovničky a prázdnejšie skrine na šaty. (Sokol bol literárny časopis, vychádzal v rokoch 1862 – 1869)
Mária mala úžasnú fantáziu a už skoro si začala vymýšľať vlastné príbehy. Keďže Kristína vo všetkom napodobňovala svoju staršiu sestru, pridala sa aj ona. Spolu si vymysleli prekrásnu čarovnú krajinu, ktorou pretekala tajomná rieka. Po nej plávali rakvy tých, čo v našom svete zomreli a tam oni ožili a kraľovali ako králi a kráľovné. Pre nás je zaujímavé, že sa nachádzala za tromi kopcami, ktoré videli z okna detskej izby – jeden z nich sa volá Dubník.
Sestry Royové vyrastali v ovzduší fantázie a ideálov, ktoré boli umocnené rodinnou láskou či národným nadšením. Staršie deti vedeli do tohto sveta voviesť tie mladšie, ako vidíme na vzťahu Kristíny a najmladšej Boženy. Tú vo veku dvanástich rokov trápil strach zo zubára, a tak jej o 11 rokov staršia sestra dohovárala týmito slovami: Božena, ak okamžite nepôjdeš a nedáš si zub vytrhnúť, nikdy ti rozprávku o Svantovítovi nedorozprávam! Kristína bola pre ňu vzorom, takže Božena si zub nechala vytrhnúť. Aká to bola rozprávka a kto v nej bol Svantovít, to sa už nedozvieme. Za pár rokov k sebe začali Mária s Kristínou zhromažďovať deti a tak vznikli rozprávkové piatky.
V malom domčeku na námestí cez okno presvitalo len svetlo pouličnej lampy, deti sedeli okolo dvoch mladých žien a počúvali. Najradšej mali, keď im rozprávala rozprávky a napínavé príbehy, ktoré vedela opísať tak živo, že ani nedýchali. No a v nedeľu po bohoslužbách sa stretávali k čítaniu Božieho slova. Biblické príbehy vedela teta Kristína tiež prerozprávať tak zaujímavo, že žiadne dieťa nezaspalo. Tu sa pokladali základy kníh, ktoré boli neskôr vydané a čítame ich dodnes.
Prvú rozprávku „Ako kvapôčka putovala“ vydala naša spisovateľka v roku 1909. K nej pridala ďalšie, ktoré vyšli v roku 1921 pod názvom „Štyri rozprávočky“ (Ako kvapôčka putovala, Ako prišli lastovičky domov, Ako zomieral sláviček, Divné milosrdenstvo). Kvapôčka a Lastovičky sú milou alegóriou životnej duchovnej cesty človeka, ktorá niekde začína a niekde končí. Má svoj smer, zápasy, ťažkosti, ale aj záchranu. Podkladom pre príbehy je v prvom prípade kolobeh vody a v druhom migrácia sťahovavých vtákov. Svoj ľudský život začíname v nevinnosti, v Bohu. Postupne sa meníme, konáme dobré aj zlé skutky, žijeme a radujeme sa. Kristína nezabúda pripomenúť, ako sme závislí na Bohu a odpúšťajúcej moci Ježiša Krista. Keď mu dovolíme očistiť nás od zla, môžeme sa raz vrátiť domov, k Stvoriteľovi, odkiaľ sme vyšli. Dalo by sa povedať, že cesta Kvapôčky je detskou variantou známej „Cesty pútnika“ od anglického autora Johna Bunyana (Cestu pútnika do slovenčiny preložil rodák zo Starej Turej Jozef Roháček).
Niektorí si dávajú vážnu otázku, či to Royová so svojím kresťanstvom v literatúre pre deti nepreháňala. Odpovedá na to napríklad pani Gabriela Magalová v štúdii „Rozprávky s kresťansko – didaktickou tendenciou“. Podľa nej naša spisovateľka vyjadruje svoju vieru, ale robí to skôr symbolicky a udržuje rovnováhu medzi náboženským a estetickým. Veľmi pozitívne hodnotí na Kristíne Royovej, že v týchto rozprávkach nie je mentorská, ale deti usmerňuje jemne a citlivo.
V protiklade k týmto dielkam stoja príbehy, ktoré sú síce o deťoch, ale sú pre dospelých. Sú to osemstranový letáčik „Opilcovo dieťa“ (1909) a krátke texty „Otcovrah“ (1920), či „Kde bol jeho otec?“ (1924). Toto čítanie je skôr výzvou pre dospelých. Kým v detských rozprávkach Kristína kombinuje romantický pohľad na svet s pozitívnym realistickým, tieto ďalšie príbehy sú negatívne realistické. Podáva nám tie najhoršie, ba až odstrašujúce sociálne prípady. Povedané dnešným jazykom, ide o stručné thrilery s psychologickým pohľadom na zločin. Opilcovo dieťa je tragédiou, ktorá opisuje dôsledky alkoholizmu. Mladý vrah svojho otca stojí pred súdom a vyhlasuje: Keď som ja zabil otca, už ma hneď súdite a staráte sa o to. Ale keď on mamičku aj nás roky na zabitie bíjal, vtedy sa nikto o nás nepostaral, ani sa nás nezastal.
Kým „Opilcovo dieťa“ je ukážkou dávneho sveta z 19. storočia, poviedka „Kde bol jeho otec?“ akoby opisovala dnešnú dobu. Je o otcoch, ktorý sa nestarajú o rodinu a o deti, ktoré splodili. Žijú si svoj spokojný pohodlný život a zodpovednosť zostáva na slobodných matkách. Tento príbeh z obdobia prvého Československa zobrazuje modernú dobu s jej zlom a chorobami.
Niektoré z diel Kristíny Royovej sa dajú kúpiť v slovenských kníhkupectvách, iné sú k dispozícii v knižniciach alebo na internetových stránkach Zlatého fondu slovenskej literatúry. Aj keď sa niekedy zdá, že dnes už je iná doba a starí spisovatelia nemajú čo povedať, predsa.. Podstata človeka sa nemení, skúsenosti dávnych čias nás môžu varovať a možno aj zachrániť.
O tom, že knihy boli pre ne vzácnejšie, než hocičo iné, hovorí aj táto spomienka z autobiografie Za svetlom a so svetlom. Pre svoj ideál boli niekedy ochotné vzdať sa aj toho, čo mali ako mladé ženy rady: Raz sme od babičky dostali peniaze na letné šaty, ale opravili sme si naše staré a za tie peniaze mali sme celý ročník Paulíniho časopisu „Sokol“ a s ním na každý mesiac potešenie z čítania. Aj dnes by bolo lepšie, keby slovenské dcéry mali plnšie knihovničky a prázdnejšie skrine na šaty. (Sokol bol literárny časopis, vychádzal v rokoch 1862 – 1869)
Mária mala úžasnú fantáziu a už skoro si začala vymýšľať vlastné príbehy. Keďže Kristína vo všetkom napodobňovala svoju staršiu sestru, pridala sa aj ona. Spolu si vymysleli prekrásnu čarovnú krajinu, ktorou pretekala tajomná rieka. Po nej plávali rakvy tých, čo v našom svete zomreli a tam oni ožili a kraľovali ako králi a kráľovné. Pre nás je zaujímavé, že sa nachádzala za tromi kopcami, ktoré videli z okna detskej izby – jeden z nich sa volá Dubník.
Sestry Royové vyrastali v ovzduší fantázie a ideálov, ktoré boli umocnené rodinnou láskou či národným nadšením. Staršie deti vedeli do tohto sveta voviesť tie mladšie, ako vidíme na vzťahu Kristíny a najmladšej Boženy. Tú vo veku dvanástich rokov trápil strach zo zubára, a tak jej o 11 rokov staršia sestra dohovárala týmito slovami: Božena, ak okamžite nepôjdeš a nedáš si zub vytrhnúť, nikdy ti rozprávku o Svantovítovi nedorozprávam! Kristína bola pre ňu vzorom, takže Božena si zub nechala vytrhnúť. Aká to bola rozprávka a kto v nej bol Svantovít, to sa už nedozvieme. Za pár rokov k sebe začali Mária s Kristínou zhromažďovať deti a tak vznikli rozprávkové piatky.
V malom domčeku na námestí cez okno presvitalo len svetlo pouličnej lampy, deti sedeli okolo dvoch mladých žien a počúvali. Najradšej mali, keď im rozprávala rozprávky a napínavé príbehy, ktoré vedela opísať tak živo, že ani nedýchali. No a v nedeľu po bohoslužbách sa stretávali k čítaniu Božieho slova. Biblické príbehy vedela teta Kristína tiež prerozprávať tak zaujímavo, že žiadne dieťa nezaspalo. Tu sa pokladali základy kníh, ktoré boli neskôr vydané a čítame ich dodnes.
Prvú rozprávku „Ako kvapôčka putovala“ vydala naša spisovateľka v roku 1909. K nej pridala ďalšie, ktoré vyšli v roku 1921 pod názvom „Štyri rozprávočky“ (Ako kvapôčka putovala, Ako prišli lastovičky domov, Ako zomieral sláviček, Divné milosrdenstvo). Kvapôčka a Lastovičky sú milou alegóriou životnej duchovnej cesty človeka, ktorá niekde začína a niekde končí. Má svoj smer, zápasy, ťažkosti, ale aj záchranu. Podkladom pre príbehy je v prvom prípade kolobeh vody a v druhom migrácia sťahovavých vtákov. Svoj ľudský život začíname v nevinnosti, v Bohu. Postupne sa meníme, konáme dobré aj zlé skutky, žijeme a radujeme sa. Kristína nezabúda pripomenúť, ako sme závislí na Bohu a odpúšťajúcej moci Ježiša Krista. Keď mu dovolíme očistiť nás od zla, môžeme sa raz vrátiť domov, k Stvoriteľovi, odkiaľ sme vyšli. Dalo by sa povedať, že cesta Kvapôčky je detskou variantou známej „Cesty pútnika“ od anglického autora Johna Bunyana (Cestu pútnika do slovenčiny preložil rodák zo Starej Turej Jozef Roháček).
Niektorí si dávajú vážnu otázku, či to Royová so svojím kresťanstvom v literatúre pre deti nepreháňala. Odpovedá na to napríklad pani Gabriela Magalová v štúdii „Rozprávky s kresťansko – didaktickou tendenciou“. Podľa nej naša spisovateľka vyjadruje svoju vieru, ale robí to skôr symbolicky a udržuje rovnováhu medzi náboženským a estetickým. Veľmi pozitívne hodnotí na Kristíne Royovej, že v týchto rozprávkach nie je mentorská, ale deti usmerňuje jemne a citlivo.
V protiklade k týmto dielkam stoja príbehy, ktoré sú síce o deťoch, ale sú pre dospelých. Sú to osemstranový letáčik „Opilcovo dieťa“ (1909) a krátke texty „Otcovrah“ (1920), či „Kde bol jeho otec?“ (1924). Toto čítanie je skôr výzvou pre dospelých. Kým v detských rozprávkach Kristína kombinuje romantický pohľad na svet s pozitívnym realistickým, tieto ďalšie príbehy sú negatívne realistické. Podáva nám tie najhoršie, ba až odstrašujúce sociálne prípady. Povedané dnešným jazykom, ide o stručné thrilery s psychologickým pohľadom na zločin. Opilcovo dieťa je tragédiou, ktorá opisuje dôsledky alkoholizmu. Mladý vrah svojho otca stojí pred súdom a vyhlasuje: Keď som ja zabil otca, už ma hneď súdite a staráte sa o to. Ale keď on mamičku aj nás roky na zabitie bíjal, vtedy sa nikto o nás nepostaral, ani sa nás nezastal.
Kým „Opilcovo dieťa“ je ukážkou dávneho sveta z 19. storočia, poviedka „Kde bol jeho otec?“ akoby opisovala dnešnú dobu. Je o otcoch, ktorý sa nestarajú o rodinu a o deti, ktoré splodili. Žijú si svoj spokojný pohodlný život a zodpovednosť zostáva na slobodných matkách. Tento príbeh z obdobia prvého Československa zobrazuje modernú dobu s jej zlom a chorobami.
Niektoré z diel Kristíny Royovej sa dajú kúpiť v slovenských kníhkupectvách, iné sú k dispozícii v knižniciach alebo na internetových stránkach Zlatého fondu slovenskej literatúry. Aj keď sa niekedy zdá, že dnes už je iná doba a starí spisovatelia nemajú čo povedať, predsa.. Podstata človeka sa nemení, skúsenosti dávnych čias nás môžu varovať a možno aj zachrániť.
.png)
